Kysuce v zápase o zachovanie náboženskej identity

Kysuce v zápase o zachovanie svojej náboženskej identity  v II. polovici 20. storočia

z časopisu     Kultúra 4,5/2010   autor:   Róbert Letz 

Jedným zo znakov identity obyvateľov Kysúc je nepochybne ich náboženská príslušnosť. Úzka spätosť s kresťanstvom „od kolísky po hrob”  utvárala po stáročia generácie Kysučanov. Hlboká viera bola neodmysliteľnou súčasťou každodenného života Kysučanov. Spôsob života, zvyky a obyčaje, ľudová slovesnosť to všetko bolo spojené s kresťanstvom. Spoločenské zmeny najmä od 19. storočia postupne zasahovali aj na Kysuce. Hoci sa tu ešte nestavali priemyselné podniky, Kysučania boli nútení odchádzať zo svojich domovov za prácou, nezriedka i do zámoria. Sekularizačné tlaky, ktoré prichádzajú s industriálnou spoločnosťou sú skôr vonkajšie a aj obyvateľstvo ich vníma skôr ako niečo, čo prichádza zvonka. Priamo na Kysuciach sa tieto tlaky neprejavujú v radikálnej podobe. Naopak obyvateľstvo sa pridŕža viery ako prirodzenej súčasti svojho života. Konfesionálny obraz Kysúc v prvej polovici 20. storočia nám sprostredkúvajú štatistické údaje získané zo sčítaní ľudu. V okrese Čadca v roku 1930 zo 44 279 obyvateľov bolo 43 451 rímskokatolíkov (98,13%), 11 gréckokatolíkov, 124 (0,28%) sa hlásilo k evanjelickým cirkvám (najviac 96, t. j. 0,22% k evanjelikom a. v.), 39 k československej cirkvi, 14 k pravoslávnym a 570 (1,29%) izraelskej viere. Bez vy znania bolo iba 67 obyvateľov (0,15%).

V okrese Kysucké Nové Mesto v roku 1930 zo 32 109 obyvateľov bolo 31 872 (99,26%) rímskokatolíkov, 2 gréckokatolíci, 50 (0,16%) sa hlásilo k evanjelickým cirkvám, 16 k československej cirkvi, 4 k pravoslávnym a 144 (0,45%) k izraelskej viere. Bez vyznania bolo 21 (0,07%) obyvateľov. Pri sčítaní z roku 1950, teda o 20 rokov neskôr, keď slovenská spoločnosť prešla druhou svetovou vojnou a päťročným vývojom po roku 1945 bez cirkevných škôl s rôznymi obmedzujúcimi opatreniami proti cirkvi, najmä po roku 1948, sú známe tieto údaje. V okrese Čadca z prítomných 47 901 obyvateľov bolo 47 517 (99,2%) rímskokatolíkov, 35 gréckokatolíkov, 205 (0,43%) sa hlásilo k evanjelickým cirkvám (z toho najviac 173 k evanjelickej cirkvi a. v.), 41 k československej cirkvi, 10 k právoslávnej cirkvi, 20 k izraelskej viere. Bez vyznania bolo 41 osôb (0,09%).

V okrese Kysucké Nové Mesto bolo z prítomných 32 390 obyvateľov 32 190 rímskokatolíkov (99,38%), 34 gréckokatolíkov, 81 sa hlásilo k evanjelickým cirkvám (z toho najviac 75 k evanjelickej cirkvi a. v.) a 6 k pravoslávnej cirkvi. Bez vyznania bolo 47 osôb (0,15%). Ak porovnáme výsledky oboch sčítaní ľudu, zistíme, že situácia v oboch kysuckých okresoch bola identická a nezmenila sa. Absolútnu prevahu si udržala rímskokatolícka cirkev, pričom počet osôb hlásiacich sa k iným cirkvám ostal prakticky nezmenený. Výnimku tvoria veriaci izraeliti, ktorí boli väčšinou deportovaní a zahynuli v koncentračných táboroch, alebo ak sa po vojne vrátili, rozhodli sa emigrovať. Zaujímavé je, že počet osôb bez vyznania sa v okrese Čadca znížil a v okrese Kysucké Nové Mesto iba nepodstatne vzrástol. Sekularizácia ani komunistický režim s jeho prepracovanou koncepciou ateizácie sa stále nerozvinuli do takého štádia, aby výrazne narušili náboženský svojráz Kysúc. Tento svojráz sa však stával čoraz viac predmetom ostrých stretov, pričom obyvatelia Kysúc boli pri obrane viery často odkázaní iba sami na seba.

Po prechode frontu v roku 1945 sa udialo na Kysuciach niekoľko zásahov smerujúcich najmä proti katolíckym kňazom zo strany nových orgánov „ľudovej moci”. Štefan Kosper, kaplán v Krásne nad Kysucou bol 5 dní zaistený. Andrej Paldan, dekan farár v Kysuckom Novom Meste bol zaistený 1 deň iba preto, že sa ohradzoval proti premenovaniu ulice Andreja Radlinského na ulicu 1. mája. Radikálnym krokom, ktorý zasiahol do života kysuckých veriacich, bolo poštátnenie cirkevných škôl. Táto myšlienka sa presadila už na povstaleckom území v roku 1944 (nar. č. 5/1944 Zb. nar. SNR z 5. 9. 1944) a po vojne na území celého Slovenska (nar. č. 34/1945 Zb. zo 16. 5. 1945). V okrese Čadca tak bolo poštátnených 52 rímskokatolíckych ľudových škôl a v okrese Kysucké Nové Mesto 32 rímskokatolíckych ľudových škôl. Celkovo teda prišli Kysuce o 84 rímskokatolíckych cirkevných škôl. V poštátnených školách prestalo byť náboženstvo povinným vyučovacím predmetom. Hoci sa rozsah jeho vyučovania zatiaľ nemenil, poštátnenie školstva vytvorilo predpoklad pre neskorší prienik protináboženskej ateistickej ideológie.

Kresťanskí aktivisti na Kysuciach sa usilovali aktívne zapojiť do verejného života aj po roku 1945. Patril medzi nich kňaz, známy slovenský národovec kanonik Ondrej Cvinček, rodák z Olešnej a Adrej Paldan, farár v Kysuckom Novom Meste. Obaja boli katolícki kňazi a aktivisti Demokratickej strany (DS), hoci v tom čase už slovenský episkopát nerád videl kňazov v aktívnej politike. V politike sa mohli angažovať aj preto, lebo v minulosti sa zapájali do činnosti Čs.strany lidovej a nie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. O. Cvinček bol menovaný za poslanca a podpredsedu Dočasného Národného zhromaždenia v Prahe. A. Paldan zasa pôsobil ako politik na regionálnej kysuckej úrovni a v rokoch 1946-1948 zastával za DS funkciu predsedu okresného národného výboru v Kysuckom Novom Meste. Parlamentné voľby z 26. 5. 1946 boli dôležitým obrazom zmýšľania Slovenska a v ňom aj Kysúc. Voliči v nich manifestovali svoju občiansku, národnú a kresťanskú identitu. V Žilinskom volebnom kraji, kam patrili aj Kysuce, zvíťazila DS so ziskom 91 560 hlasov (60,47 %). Na samotných Kysuciach boli volebné výsledky pre DS ešte priaznivejšie. V okrese Čadca dostala DS 17 627 hlasov (69,86 %) a v okrese Kysucké Nové Mesto 10 488 hlasov (61,97 %). Práve za kysucké hlasy bol potvrdený poslanecký mandát O. Cvinčeka a do parlamentu sa pomohli dostať Jánovi Kempnému, generálnemu tajomníkovi DS.  Keď v jeseni 1947 Štátna bezpečnosť ovládaná komunistickou stranou zinscenovala na Slovensku „protištátne sprisahanie”, bolo zaistených viac aktivistov DS. Patril k nim aj rodák z kysuckej Novej Bystrice Ján A. Škorvaga. Škorvaga zastával funkciu okresného tajomníka DS v Námestove.

Tŕňom v oku komunistami ovládanej štátnej bezpečnosti bol aj poslanec a generálny tajomník DS J. Kempný. Mediálna kampaň komunistickej tlače, ktorá ho mala zdiskreditovať, vyvolala na Kysuciach reakciu. Vo viacerých kysuckých obciach sa zrodila spontánna podporná akcia za podporu tohto poslanca, zvoleného na Kysuciach. Miestne organizácie DS, miestne národné výbory, rímskokatolícke farnosti vydávali vyhlásenia v prospech Kempného. Miestna organizácia DS v Starej Bystrici v rezolúcii napísala: „MO DS Stará Bystrica neochvejne stojí za svojím p. poslancom Dr. Jánom Kempným, ktorý je v ústrednej vláde ČSR a všetky útoky namierené proti nemu sú nám protivné a zatracujeme ich. Pán poslanec bol i za bývalého Slovenského štátu dobrým Slovákom a zástancom chudobného a pracujúceho ľudu ,Horných Kysúc’.” Rozhorčene reagovala Vadičovská dolina: „My dolupodpísaní, v zastúpení celej vadičovskej doliny čisto katolíckej sa týmto osvedčujeme za nasledovné: Nespravodlivé útoky namierené v dennej tlači a vo verejnopolitickom živote za odstránenie a úplné vyradenie z politického života p. Dr. Jána Kempného, poslanca DS v NS pokladáme za zauškovanie slovenského katolicizmu, lebo v ňom vidíme svojho dobrého zástancu a obráncu 80 % Slovákov (katolíkov!). Preto sa týmto osvedčujeme za to, aby tento mladý bojovník, nekompromisný a ideálny Slovák-katolík prestal byť terčom nesvedomitých útokov zo strany neprajníkov katolicizmu.” V rezolúcii farského úradu vo Vysokej nad Kysucou sa píše: „… ak v mene svojom tak i v mene svojich veriacich týmto prehlasujem, že v sústavných útokoch na pána poslanca a generálneho tajomníka DS Dr. Jána Kempného vidím ohrozené záujmy slov. katolíkov ako v politickom, tak i vo verejnom živote. Menovaný obzvlášte sa zaslúžil o náš chudobný kysucký ľud, ktorému bol a je vždy vo všetkom nápomocný, takže si zasluhuje plnú našu dôveru a uznanie.” Akcia ukázala, že Kempný má podporu zdola, no tlak štátnej bezpečnosti na jeho osobu bol silný a 16. 10. 1947 ho pražský parlament vydal na trestné stíhanie.

Definitívne prevzatie moci komunistickou stranou vo februári 1948 znamená začiatok novej etapy v živote Slovenska a Kysúc. Poslednou oficiálnou formou protestu bol široký nesúhlas s jednotnou kandidátkou  „obrodeného”  Národného frontu, ktorú postavili v parlamentných voľbách 30. 5. 1948 komunisti. Tento nesúhlas sa demonštroval vhodením bieleho lístka do volebnej urny. V okrese Kysucké Nové Mesto vhodilo do urny biele lístky až 31,3 % voličov, čo bolo najviac spomedzi okresov celého Žilinského kraja. V porovnaní s tým v ďalšom kysuckom okrese  Čadca vhodilo biele lístky iba 18 % voličov. Tento paradox sa dá ťažšie vysvetliť. Svoj vplyv na jednoznačnejší výsledok pre jednotnú kandidátku mohla mať intenzívnejšia a úspešnejšia predvolebná kampaň v okrese Čadca, ktorej uverilo viac občanov. Svoju úlohu mohol zohrať aj vplyv priemyselných stredísk v ostravskej oblasti, kam veľa Kysučanov dochádzalo za prácou, ale aj „upravovanie” (falšovanie) volebných výsledkov v prospech jednotnej kandidátky. Aj v okrese Čadca však boli výnimky, napríklad obce Vysoká nad Kysucou a Zákopčie, kde veľká väčšina odovzdala biele lístky. Po komunistickom štátnom prevrate vo februári 1948 dochádza k ďalšiemu zhoršovaniu vzťahov medzi štátom a katolíckou cirkvou. Terčom útokov bola cirkevná hierarchia, ale aj aktívni kňazi a laici. Viacerí kysuckí rodáci, ktorí významne prispeli k prehÍbeniu slovenského náboženského a kultúrneho života, boli zámerne vytlačení na okraj spoločenského života a nemohli slobodne tvoriť. Známy slovenský katolícky spisovateľ, vedúci vydavateľského oddelenia Spolku sv. Vojtecha Pavol Hrtús Jurina v máji 1948 emigroval do Nemecka a odtiaľ do Austrálie. Tí, ktorí sa rozhodli ostať básnik a novinár Ladislav Hohoš, redaktor a prekladateľ Valér Vnuk, básnik a kňaz Ján Haranta, boli umlčaní. Silný tlak komunistického režimu a jeho úsilie podkopať náboženský svojráz Kysúc vyvolal protireakciu obyvateľov, ktorí hľadali živelný spôsob obrany. Jednou z akcii, ktoré mali krátko po roku 1948 dosiahnuť lojalitu cirkvi s režimom a dištancovať sa od biskupov, stanovísk pápeža a Vatikánu, bola štátna Katolícka akcia. Táto organizácia sa vytvorila 20. 6. 1949 v Prahe. Postupne vznikali jej odbočky v celom štáte, a to i na Kysuciach. 21. 6. 1949 vznikol okresný výbor KA v Kysuckom Novom Meste a 6. 7. 1949 v Čadci. Členovia týchto výborov boli väčšinou jednoduchí ľudia, robotníci a roľníci, ktorí do nich vstupovali s predstavou, že môžu pomôcť zlepšiť vzťah štátu a cirkvi. Štátnu KA podporili z rôznych dôvodov aj niektorí kňazi, pôsobiaci na Kysuciach. Biskupi odsúdili štátnu KA a Sväté ofícium v mene pápeža Pia

XII. proti nej vydalo 20. 6. 1949 osobitný dekrét. Kňazov, ktorí čítali pastiersky list biskupov, začali strážiť ich veriaci z obavy, že budú zaistení. Ľudia pochopili, že boli podvedení a začali sa od štátnej KA dištancovať. Nátlaková politika voči cirkvi vyvolala medzi veriacimi napätú situáciu, ktorú ešte umocnila jednoročná skúsenosť s komunistickým režimom. Toto napätie vyvrcholilo na viacerých miestach Slovenska vzburami a protestnými akciami. Kysuce neboli výnimkou. V okresnom meste Čadca sa odohral jeden z najprudších výbuchov nespokojnosti. Príčinou bola skupina okresných komunistických funkcionárov, ktorá tvorila uzavretú skupinu a vystupovala hrubo a arogantne k obyvateľstvu. Išlo najmä o Jozefa Danku, predsedu okresného akčného výboru a predsedu ONV Tichomíra Nevického. Obaja prišli spolu s poslancom Jančárom 19. 6. 1949 do Rakovej, aby vybavili naraz dve veci donútili podpísať Ohlas KA farára Michala Šinského a súčasne rýchle založili Jednotné roľnícke družstvo. Podráždení Rakovčania sa zhromaždili (zišlo sa ich asi 400)  a  komunistických  funkcionárov zbili. Po zásahu príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) bolo zhromaždenie rozohnané. Averzia voči J. Dankovi však ďalej prerástla do ďalšieho neporovnateľne väčšieho incidentu. Keď na konci nočnej smeny 23. 6. 1949 v podniku Slovena Danko hrubo urážal náboženské cítenie robotníkov, jeden z robotníkov ho napadol, Danko naň vytiahol pištoľ a potom utiekol do budovy ONV. Robotníci zastavili prácu a prenasledovali ho. Zväčšujúci sa dav ľudí sa rozrástol až na 3 000 osôb. K štrajku sa pripojili robotníci z podniku Sigmapumpa a robotníčky z továrne na čokoládu Ja-Pa. Keď Danko odmietol vyjsť z budovy ONV, dav vyvalil dvere, vyviedol ho z úkrytu v pivnici a zbil (mal zlomenú nohu, nosnú kosť a polámané rebrá). Demonštranti napadli aj Dankovu manželku a ďalších miestnych komunistických funkcionárov. Jeden z nich (Meňkyna) našiel úkryt na fare. Po dohode s KV KSS v Žiline vyslalo KV ZNB do Čadce ako posily dva autobusy s príslušníkmi ZNB a bolo zmobilizovaných 150 členov Ľudových milícií zo žilinských podnikov. Poriadkové sily rozohnali demonštrantov a uzavreli prístupové cesty do mesta. Mali rozkaz nepoužiť strelné zbrane. Po 12.00 hod. sa situácia postupne upokojovala. Po správe o nepokojoch do Čadce prileteli z Bratislavy poprední funkcionári: predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák, povereník zdravotníctva Milan Polák (bol rodák z Čadce), povereník techniky Jozef Lukačovič (bol katolícky kňaz, no exkomunikovaný biskupom A. Lazíkom), povereník vnútra Daniel Okáli a generálny tajomník Slovenského národného frontu Ladislav Holdoš. Podľa vyjadrenia L. Holdoša krátko po búrlivých udalostiach: „Bol som v Čadci a ženy kričali, že za Krista chceme zomrieť, a to hneď.” Po 20.00 sa začalo zaisťovanie. Najprv zaisťovali ľudí z okolitých obcí a potom zo samotnej Čadce. Dňa 24. 6. do 11.00 hod. bolo zaistených a vypočutých 94 osôb. Pri zaisťovaní sa ľudia postavili na odpor iba v obci Raková. Trestné oznámenia boli podané na 249 osôb (Jozef Gužík Klieštik a spol.). Jadro tvorila skupina 46 osôb, z toho boli 3 osoby stíhané na slobode a ostatní už boli výmerom KNV v Žiline zaradení do táborov nútených prác v Novákoch a Ilave. Účastníci demonštrácie boli obžalovaní z viacerých trestných činov, najmä z trestného činu vzbury podľa § 153 trestného zákona. Súd sa konal 12. 10. 1949 pred senátom okresného súdu v Žiline. Udalosti v Čadci spôsobili malé zemetrasenie. Niekoľkí okresní funkcionári boli zbavení členstva v strane a odvolaní z funkcií, a to nielen pre nezvládnutie situácie v súvislosti s demonštráciou, ale aj za rôzne machinácie a sprenevery. Medzi nimi bol aj J. Danko. Demonštrácia v Čadci bola po podobnej udalosti v Levoči druhá najväčšia na Slovensku. V iných kysuckých obciach nedošlo k otvorenej konfrontácii so štátnou mocou. Výnimku tvorí obec Riečnica, kde došlo koncom júna 1949 k demonštrácii menšieho rozsahu na podporu miestneho farára pred zaistením.

Konflikt štátu s cirkvou vyústil do prijatia tzv. cirkevných zákonov, ktoré podriadili všetky cirkvi štátnemu dozoru. Kňazi potrebovali k výkonu svojej činnosti štátny súhlas a stali sa rukojemníkmi štátnej správy. Pri okresných a krajských národných výboroch sa vytvorila organizovaná sieť cirkevných tajomníkov, ktorí pozorovali, kontrolovali a usmerňovali náboženský život. Opierali sa o farských dôverníkov, miestnych ľudí, ktorí bol ochotní dávať informácie z cirkevného života. Perzekúcia kňazov a aktívnych veriacich sa stala súčasťou všedného života aj na Kysuciach. Kňazi boli posudzovaní kladne alebo záporne podľa toho, či podporovali vznik JRD, či podpísali zdravicu k 70. narodeninám sovietskeho diktátora J. V. Stalina, či agitovali za voľby, či prijali účasť na púti pokrokových kňazov vo Velehrade a pod. Kňazi s prívlastkom „reakční” končili v pracovných táboroch, väzniciach alebo boli šikanovaní prekladaním a rôznymi trestami. Na Kysuciach a vôbec v Žilinskom kraji nebolo veľa kňazov, o ktorých by sa režim mohol oprieť. Podľa zoznamu z roku 1950 bolo v celom Žilinskom kraji 37 „vlasteneckých kňazov”, z toho iba dvaja na Kysuciach (Július Kalamen v Ochodnici a Ján Gahér v Starej Bystrici). Prvou pofebruárovou obeťou sa stal rímskokatolícky kňaz František Miklošovič, farár v Brodne. Miklošičovi nevedeli zabudnúť, že v májových voľbách roku 1948 verejne hlasoval proti jednotnej kandidátke Národného frontu. Neskôr, začiatkom roka 1949, bol zaistený orgánmi bezpečnosti pre „verejné štvanie a poburovanie občanov” a odsúdený okresným súdom v Čadci na tri mesiace väzenia a peňažnú pokutu 3000 korún. Zásah komunistického režimu smeroval proti mužským a ženským reholiam. Na Kysuciach nepôsobila mužská rehoľa. Ženské pôsobili v roku 1950 tri. V Turzovke sa od roku 1932 nachádzal dom kongregácie sestier sv. Cyrila a Metoda, ktorá propagovala myšlienku unionizmu a zameriavala sa na starostlivosť o nevyliečiteľne choré deti. V roku 1950 tu pôsobili tri sestry. V obci Svrčinovec pôsobili Školské sestry OSF, ktoré vyučovali na štátnej škole. V Kysuckom Novom Meste pôsobili tri sestry z Kongregácie sv. Augustína de Notre Dame (premonštrátky). Vyučovali na miestnej štátnej škole. Frontálny útok na ženské rehole, známy pod názvom Akcia R (rehoľníčky), neobišiel ani Kysuce. Podľa vypracovaného plánu sústredenia rehoľníčok pre Žilinský kraj bolo rozhodnuté, že cyrilometodky z Turzovky budú deportované do Nového Mesta nad Váhom, školské sestry sv. Františka zo Svrčinovca do Kláštora pod Znievom a premonštrátky z Kysuckého Nového Mesta do Nových Zámkov. O priebehu Akcie R v Kysuckom Novom Meste sa zachovala podrobnejšia správa. Dňa 28. 8. 1950 tu zasadla okresná cirkevná trojka, aby prerokovala inštrukcie z KNV a Slovenského úradu pre veci cirkevné (SlÚC). Na druhý deň 29. 8. nasledovala realizácia, ktorá sa nevydarila, pretože sestričkám sa podarilo nenápadne uniknúť z kostola a odísť do materského kláštora vo Vrbovom. Rehoľné sestričky sa na Kysuce ešte vrátili na istý čas v polovici 50. rokov, aby prevzali starostlivosť nad ústavom v Makove Trojačke, kde im zverili do opatery 25 mentálne postihnutých detí. Ich prácu ocenil dokonca aj okresný cirkevný tajomník v Čadci: „… pre tieto deti by sa snáď lepšej starostlivosti od inšieho personálu nedostalo.”   Sestričky žili pod prísnym dozorom.

Pri ich inšpekcii v roku 1957 okresný cirkevný tajomník hodnotil vôbec už prítomnosť rehoľníčok ako nežiadúcu: „Občania tamojších osád pravdepodobne sa stýkajú s rehoľnicami v ústave ako i po domoch, ovšem toto robia potajomky, rehoľnice chodia po domoch a robia misijnú činnosť modlitbami a pod. Ústav je tesne spojený v jednom dvore s tamojším JRD III. typu, funkcionári tohto JRD sú všeobecne nespokojní s ústavom ako i s rehoľnicami, pretože zo stránky hygienickej ústav vyžaduje čistotu, a na základe toho vznikajú hádky, pretože po dvore tečie hnojačka… Náš náhľad by bol ten, že tento ústav by bolo dobre niekde premiestniť z hľadiska politického, tak by družstevníci nemali styku s rehoľnicami ako i samotné tamojšie občianstvo.”

Od jari 1950 bolo na školách zakázané modliť sa pred a po vyučovaní. Počas leta a v jeseni 1950 sa uskutočnila akcia odstraňovania krížov zo škôl a žiaci sa na začiatku školského roka prestali zhromažďovať v kostole. Boli to necitlivé zásahy proti katolíckemu obyvateľstvu Kysúc. Po skúsenostiach s otvoreným odporom v lete 1949 a následnými represívnymi zásahmi nastúpila určitá apatia a opatrnosť. Nesúhlas sa vyjadroval viac v užšom kruhu príbuzných a priateľov. Okresný cirkevný tajomník v Kysuckom Novom Meste hlásil na SlÚC do Bratislavy: „Celková cirkevno-politická situácia v našom okrese je dosť uspokojivá až nato, že počnúc novým školským rokom boli dané inštrukcie všetkým riaditeľom škôl, aby kríže v školách všetkých stupňov boli sňaté, a veriaci z tohto dôvodu už si medzi sebou debatovali, že už aj kríže zo škôl vyhadzujú a že tiež i náboženstvo sa vyučovať nebude. Tiež sa začali zaoberať s otázkou, že prečo už žiaci neišli ani do kostola ako v minulých rokoch a pripomínali, že predsa to náboženstvo sa utláča.” Nasledovala plánovaná akcia vystupovania z cirkvi. Táto akcia sa najviac dotýkala štátnych zamestnancov a ich rodín, pretože boli existenčne závislí od režimu. V okrese Kysucké Nové Mesto v roku 1951 vystúpili z cirkvi iba 3 osoby. Po plnom rozvinutí propagačnej akcie v nasledujúcom roku 1952 vystúpilo z cirkvi v tomto okrese 61 osôb, z toho bolo 52 mužov a 9 žien. Najpočetnejšiu skupinu predstavovali štátni a verejní zamestnanci 36 osôb.

V roku 1952 sa začala akcia za zníženie počtu žiakov na vyučovaní náboženstva na školách. Podľa novej zásady náboženstvo smeli navštevovať iba deti, ktorých rodičia prihlásili. Riaditelia škôl spolu s učiteľmi mali dosiahnuť, aby sa počet prihlásených na náboženstvo zredukoval. Vyvinula sa pestrá škála metód, aby sa tento cieľ dosiahol. Od odhovárania rodičov aby nepodali prihlášku, cez rôzne odpútavacie akcie v rámci školských krúžkov až po určenie náboženstva na neskoršie popoludňajšie hodiny a zámerné zdržiavanie detí aby prišli neskoro na hodinu náboženstva, alebo ich skoršie púšťanie z vyučovania, aby museli dlhšie čakať. Kňazi nesmeli verejne propagovať potrebu prihlasovania detí na náboženstvo. Zápas o deti bol ťažký, no Kysučania sa nepoddávali. Účasť detí na vyučovaní náboženstva bola kolísavá a závisela od politických pomerov a angažovanosti miestnych a okresných straníckych a štátnych funkcionárov, riaditeľov škôl a učiteľov. Ateistickú propagandu a boj proti náboženstvu na školách ťažko niesli mnohí miestni kňazi. Turzovský farár K. Točík podal jasne situáciu, ktorá sa vytvorila od roku 1952:

„Od septembra 1952 vedie sa po školách protináboženský boj. Učitelia ako zradci Judáši kde len môžu hatia vyučovanie náboženstva. Mesačne menia rozvrh hodín a neupovedomia o tom nás, aby sme nemohli hodiny zadržať, pod titulom obedov, hodiny radosti, rozprávok, lákajú detí z hodín náboženských, miništrantom dávajú 2 z mravov keď chodili po koľade, prihlasovacie lístky na náboženstvo nedoručili každému, aby nemohli chodiť na náboženstvo. Kto nie je prihlásený nesmie ostať na hodine, pri vyučovaní deťom vykladajú, že človek duše nemá, Boha nenie, na náboženstvo že nemusia chodiť, či ti je milšie to náboženstvo alebo obed? Deti, ktoré nechodia na náboženstvo sú uprednostnené. Učiteľov pod tlakom prepustenia zo služby nútili, aby svoje deti na náboženstvo neprihlásili. Neprihlásili len jednotlivci. Z učiteľov hanebne sa držali v protináboženskom boji: správca strednej školy Holomaň, učiteľka Šurláková z Makova, učiteľ z ľudu Daniš, učiteľka Češka Fundárková, učiteľka Češka Dorociaková Vaserbauerová.”

Pre Kysuce je príznačné, že hodiny náboženstva navštevovali aj deti miestnych komunistov, medzi ktorými boli aj funkcionári štátnej správy, príslušníci ZNB a pod. V roku 1955 malo prihlásených svoje deti na náboženstvo v okrese Čadca 228 členov KSČ, z toho 5 predsedovia MNV, 2 tajomníci MNV, 1 poslanec SNR, 1 poslanec KNV. Najväčší počet detí prihlásených detí zo straníckych rodín (42) bol v Turzovke. Táto situácia pretrvávala aj v nasledujúcich rokoch. Cirkevní tajomníci sa tešili, keď vo svojich správach mohli zaznamenať, že kňazi dochádzajú na hodiny náboženstva neskoro, alebo absentujú. V skutočnosti bola situácia v pastorácii veľmi náročná, pretože počet obyvateľov rástol, no počet kňazov sa umelo redukoval a kňazi, často už vo vyššom veku, nie vždy stačili vyučovať náboženstvo v stanovenom rozsahu. Pod absenciu žiakov sa samozrejme podpisoval najmä nevhodný čas určený pre hodiny náboženstva. Aktívny kňaz, ktorý stačil v plnom rozsahu vyučovať náboženstvo, osloviť mládež a súčasne sa venovať pastorácii, bol nepohodlný. Na hodinách náboženstva často hospitovali riaditelia škôl. Každé spestrenie a oživenie sa bralo ako neželaná propaganda. Napríklad cirkevný tajomník píše, že „Vo farskej obci Ochodnica som farára Furiela upozornil, aby upustil od doprovodu harmoniky pri vyučovaní náboženstva, ktorú metódu používal, čo aj farár Furiel prisľúbil, ale dosiaľ tak neučinil. A preto za týmto uvedeným účelom bude s ním táto otázka znova prejednaná.” Deti nemali k dispozícii učebnice náboženstva, preto kňazi museli ústne vysvetľovať dôležitosť základných právd viery a najmä nabádať ich k pravidelnej účasti na bohoslužbách. V okrese Kysucké Nové Mesto dosahovala v roku 1956 absencia detí prihlásených na náboženstvo priemerne 30 %, na niektorých školách až 50 %. Tento fakt hodnotil cirkevný tajomník ako pozitívny trend. Absencie detí sú tam, kde „… sa učitelia venujú športovým hrám, výletom a pod. Tak ako tomu je na OSŠ v Rudine, kde zo 111 prihlásených žiakov na náboženstvo ich chodí len 40-50 žiakov. Tam je to zjavné aj tým, že sú tam aj učitelia straníci a chápu vec vývoja mládeže. Škoda, že takých učiteľov nemáme viac. Celkom pokrokových učiteľov, ktorí sú vyporiadaní aj s náboženským tmárstvom máme v okrese 7. Ostatným ešte otázka náboženstva nie je jasná, ba niektorí sú až moc vecou náboženskej otázky zaťažení.” Učitelia boli na Kysuciach pod stálym tlakom. Žiadala sa od nich ideologická uvedomelosť a aktívny boj proti náboženstvu. Väčšina učiteľov sa na túto službu aj napriek nátlaku nepodujala a často navštevovali tajne bohoslužby a dávali krstiť svoje deti v miestach mimo svojho pôsobiska. Skutočnosťou bol aj fakt, že Kysuce nepatrili k regiónom, ktorý by bol medzi učiteľmi osobitne vyhľadávaný. Učitelia, ktorý sa v svetonázorovej otázke dostali do sporu s vládnou ideológiou marxizmu-leninizmu, boli prepustení zo školských služieb. Patril medzi nich Dominik Choluj, profesor na Obchodnej akadémii v Čadci, prepustený zo školstva v roku 1952, ale aj učiteľka v Krásne nad Kysucou Anna Hlavatá, prepustená zo školstva v roku 1980, ponižovaná za aktívny kresťanský život vyšetrovaním na psychiatrii. Tlak komunistického režimu proti cirkvi sa prejavil v sérii súdnych procesov, ktorým padlo za obeť viacero kňazov a laických aktivistov, spätých s Kysucami. Koloman Grman, kaplán v Turzovke bol v roku 1951 odsúdený ľudovým súdom v Žiline za údajnú protištátnu činnosť na 16 mesiacov väzenia za „zneužitie náboženskej funkcie” podľa § 123 tr. z. Je zaujímavé, že pri procese v jeho prospech svedčil okresný cirkevný tajomník v Čadci Emil Rovňaník, čo mu bolo neskôr nadriadenými štruktúrami vytýkané. Kysucký rodák, kňaz v trnavskej diecéze Dr. Ján Chromjak bol na základe vykonštruovaných obvinení v roku 1950 odsúdený na 2 roky a 10 mesiacov väzenia. Po prepustení sa usadil v Kysuckom Novom Meste, kde pracoval vo výrobe. Neskôr v roku 1963 bol znova odsúdený na 16 mesiacov väzenia. Kaplán v Novej Bystrici Štefan Kosper bol odsúdený v roku 1949 okresným súdom v Trenčíne na 1 rok väzenia.

Na Kysuciach hľadal azyl známy slovenský filozof a teológ Ladislav Hanus zo Spišskej Kapituly, ktorý sa pred orgánmi ŠtB ukrýval od januára 1951. Na Veľkú noc 1951 odcestoval tajne na Kysuce a ostal tu vyše roka. Prichýlili ho Kysučania v podhorských lazoch v Zákopčí a neskôr v Kalinove pri Krásne nad Kysucou. Hanus zrástol s drsným kopaničiarskym prostredím, stal sa domácim kňazom svojich dobrodincov, bezprostredným svedkom ich každodenného života. Oni zasa jeho ochrancami a dobrodincami. V auguste 1952 Hanus spozoroval v okolí samoty, kde sa ukrýval, rôzne zvláštne zvuky a signály. V jeden deň sa nečakane objavilo aj malé osobné lietadlo, ktoré podozrivo prelietavalo nad samotou. Dňa 4. septembra 1952 prišiel k samote neznámy človek, ktorý s ružencom v ruke úpenlivo prosil, aby ho ukryli, že je prenasledovaný katolícky kňaz. Hanus sa hneď dovtípil, že ŠtB sa mu dostala na stopu a okamžite zmenil miesto úkrytu. Bolo však neskoro. V noci zo 4. na 5. septembra 1952 ho zaistili. ŠtB spojila Hanusov osud s osudom rímskokatolíckeho farára v obci Nesluša Martinom  Konopom. Konopa bol absolventom pápežského kolégia Russicum v Ríme. Do Nesluše prišiel v roku 1950. Orgány ŠtB ho zaistili dňa 5.2. 1953. Je dôkazom osobnej statočnosti obyvateľov Nesluše a obce Rudinskej, že aj napriek riziku spísali štyri dni po zaistení petíciu za prepustenie svojho kňaza. Túto petíciu bola odoslaná do Prahy prezidentovi K. Gottwaldovi s odporúčaním MNV. Reakcia komunistických orgánov prišla čoskoro. Pozadie petície vyšetroval Krajská komisia pre skúmanie činnosti NV v Žiline spolu s okresnou komisiou v Kysuckom Novom Meste. KV KSS v Žiline potom „vysvetlil” občanom vo svojom stanovisku údajnú oprávnenosť uväznenia M. Konopu. Za organizátorov petičnej akcie boli označení Martin Suchanec a Ján Šulgan a za ich hlavného pomocníka predseda MNV v Nesluši Augustín Vlček. Výhražne pôsobí prípis povereníctva vnútra: „Matej Suchanec za svoje reakčné činy sa bude ešte zodpovedať, lebo keď bol s. Stalin chorý, prehlásil, že vypil 3 pol deci a keď zomrie, že sa tak spije, že bude kolenačky chodiť po obci. Menovaný nastúpil v prvom rade výnimočné vojenské preškolovacie cvičenie.” . Podľa stanoviska ministerstva vnútra malo byť na iniciátorov podané trestné oznámenie a proti funkcionárom MNV sa malo postupovať po dohode s krajským tajomníkom KSS v Žiline. Je zaujímavé, že perzekvovaný bol aj predchodca M. Konopu na fare v Nesluši Boris Ivanov, ktorého postavili v roku 1950 pred Štátny súd v Bratislave za údajné „štvanie” podľa povestného zákona č. 231/1948 Zb.

L. Hanusovi sa kládlo za vinu štvanie proti režimu medzi mladými bohoslovcami v Spišskej Kapitule a M. Konopa zasa medzi sestrami z kongregácie sv. Cyrila a Metoda. Obžaloba obom pripísala za vinu dodávanie špionážnych správ pre vatikánsku nunciatúru v Prahe. Proces s 12 obžalovanými, ktorí väčšinou patrili ku Kolakovičovskej skupine katolíckych aktivistov spoločenstva Rodina, sa konal pred Najvyšším súdom v Prahe v dňoch 12. 15. 10. 1954.

S prípadom L. Hanusa a M. Konopu i s Kysucami súvisí prípad významného slovenského katolíckeho laika, MUDr. Vladimíra Sterculu. Stercula pracoval od roku 1950 ako obvodný lekár v Starej Bystrici. ŠtB ho zaistila začiatkom februára 1954 podvodom, pod zámienkou, že má ísť k pacientovi. Náboženské aktivity v rámci laického apoštolátu boli v obžalobe a rozsudku kvalifikované ako velezrada. Krajský súd v Žiline odsúdil skupinu V. Stercula a spol., celkovo 7 osôb dňa 3. 12. 1954 na hlavnom pojednávaní v Ružomberu.

Medzi perzekvovaných katolíckych laikov z Kysúc treba započítať aj Jána Gunčagu, rodáka zo Staškova. J. Gunčaga študoval od roku 1947 na Lekárskej fakulte v Bratislave. Popri štúdiu sa usiloval rozvíjať aj náboženskú stránku svojho života spolu s inými kolegami. Zúčastnil sa niekoľkých tajných stretnutí v Bratislave a v Olomouci, kde sa hovorilo o potrebe zakladania tajných náboženských krúžkov. Sám založil niekoľko takýchto krúžkov medzi študentami Lekárskej fakulty v Bratislave. Orgány ŠtB ho zaistili 20. 6. 1952. Bol obžalovaný z trestného činu združovania proti republike. Krajský súd v Bratislave ho odsúdil 30. 4. 1954.

Katolícky kňaz Štefan Raček, rodák zo Zákopčia pôsobil ako kaplán v Starej Bystrici a vo Veľkom Rovnom. Odtiaľ musel 1. 12. 1951 nútene nastúpiť do útvaru PTP (Pomocné technické prápory) pre nepriaznivý kádrový posudok bývalého predsedu MO KSS vo Veľkom Rovnom Ernesta Bavlšíka, ktorý mal so Š. Račekom spor. Obyvatelia Veľkého Rovného iniciovali rozsiahlu petičnú akciu za prepustenie Š. Račeka, ktorú podporili aj MO KSS vo Veľkom Rovnom a v Zákopčí. Žiadosť o prepustenie s dátumom 5. 5. 1952 adresovali predzidentovi ČSR K. Gottwaldovi. Š. Raček bol prepustený z PTP v roku 1954.  Odsúdeniu sa nevyhol člen rádu piaristov Gejza Bolda, rodák z Makova, známy pedagóg, spisovateľ a prekladateľ. Za katechetické aktivity medzi školskou mládežou ho Ľudový súd v Košiciach v roku 1953 odsúdil na dva roky väzenia. Po prepustení pracoval ako robotník, neskôr ako zamestnanec knižnice.

Osud politického väzňa postihol aj rímskokatolíckeho kňaza Jána Tarábka, rodáka z Kysuckého Nového Mesta. V čase, keď pôsobil ako farár v Čavoji, bol zaistený orgánmi ŠtB. Obvinili ho z trestného činu nadržovania (§ 163 tr. z.). Krajský súd v Žiline ho 20. 5. 1954 odsúdil na 20 mesiacov väzenia. Po odpykaní trestu bol zaradený do pastorácie ako farár v Nesluši. Okrem J. Tarábka zaistila ŠtB na prelome rokov 1953/54 viacero Kysučanov pre ich náboženské presvedčene: „23. 12 a 4. 1. 1954 boli uväznení bývali kapláni nateraz Pavel Šebík v Považskej Bystrici, Ján Tarábek v Čavoji a Ondrej Závodský v Makove pre podozrenie spojenia s kňazom J. Durníkom, ktorý sa dlhšiu dobu uschovával u Jozefa Hanzela v Turzovke Predmieri. Pre túto konšpiráciu boli mnohí kňazi a lekári uväznení z rôznych krajov Slovenska. Tiež mnohí tunajší občania.”

V čase prenasledovania cirkvi neboli zriedkavosťou otvorené fyzické útoky na kňazov z  ideologických alebo kriminálnych dôvodov. Týka sa to Michala Šinského, ktorý pôsobil ako správca farnosti v obci Raková. M. Šinský bol vystavený otvorenému útoku najatého vraha v roku 1951: „Prepadol ma maskovaný muž a s pištoľou sa mi vyhrážal, že ma zastrelí. Na fare už všetci spali. Prosil som Ducha Svätého o pomoc. Pomohol vykríkol som: ,Vaša mamička chodila na prvé piatky k sviatostiam a prosila Božské Srdce za vás.’ Položil hlavu na stôl, pustil sa do plaču, a vtedy som spoznal, že je to Ladislav Goralka z Rakovej… Zomrel v auguste štyridsaťosem ročný. Po pohrebe mi doniesla jeho manželka obálku v nej hodnota môjho života štyridsaťtisíc korún, ktoré som potom použil na postavenie kríža na cintoríne.” Celkovú napätú atmosféru 50. rokov, ostro zahrotenú voči veriacim vystihuje zápis turzovského farára K. Točíka vo farskej kronike: „Mimo toho sa rozchýrilo, že pobožní ľudia budú všetci odvlečení do koncentráku ako Jozef Mudrík mäsiar, ktorý do týždňa tam zomrel, pochovaný bol v Turzovke. Mimo neho ešte 6 ľudí povolali do pracovných oddielov vojenských.”

Vincent Kráľ (ktorý bol bol predtým aj kaplánom v Nesluši) , rímskokatolícky farár vo Vysokej nad Kysucou, rodák zo Skalitého sa stal obeťou politického procesu v roku 1959. Podľa obžaloby viedol veriacich k nenávisti k štátnemu zriadeniu tak, že vystupoval proti ateistickým článkom v mládežníckych časopisoch a zapríčinil rozpad miestnej pionierskej organizácie. Odsúdil ho Krajský súd v Žiline 13. 7. 1959 na tri roky väzenia za podvracanie republiky (§ 79 tr. zákona). Tento prípad bol jasným dôkazom, že každý aktívnejší postoj smerujúci k obrane viery je pre režim neprípustný. Ateizmus sa šíriť mohol, ale veriaci sa účinne brániť nesmeli.

Kysúc sa bezprostredne dotýka prípad odbojovej skupiny, ktorá vydávala letáky, protestujúce proti prenasledovaniu kresťanov. Táto skupina sa vytvorila okolo Milana Danku v Krásne nad Kysucou. Prijala názov Légia dvojramenného kríža. Podľa obžaloby Štátnej prokuratúry v Bratislave: „Letáky sú obsahu štvavého, klerikálne zafarbeného, sledovali podľa svojho obsahu zrejme cieľ odvracať nábožensky založených ľudí falšovaním a skresľovaním cirkevnopolitických pomerov a otázok od budovateľského úsilia a k nepriateľstvu proti zriadeniu a komunistom.” Skupina M. Ďuranu vypracovala plán odzbrojenia stráže v podniku Drevina. Cieľom bolo získať zbrane a dostať sa do zahraničia. Pri vyšetrovaní všetci obžalovaní vypovedali, že po M. Dankovi bol najiniciatívnejším členom skupiny Ľudovít Vitáloš. Vyšetrovacie orgány ŠtB im tvrdili, že Vitáloš bol zastrelený pri pokuse o útek do zahraničia. Jeho meno sa pred súdom nespomínalo. Pravda však vyšla najavo, hoci až po niekoľkých rokoch: „Svedok Vitáloš potvrdil predpoklady odsúdených, že bol spolupracovníkom ŠTB a z jej poverenia sledoval od začiatku činnosť skupiny, pričom predstieral, že s nimi spolupracuje. Poprel však, že by činnosť skupiny vyprovokoval. Potvrdil aj tvrdenie odsúdených v tom, že hodne pil a ospravedlňoval sa tým, že pil zo zúfalstva preto, lebo ŠTB ho nútila k takejto činnosti.” Hlavné pojednávanie  s  11člennou skupinou M. Danko a spol. sa konalo 27. 3. 1952 pred Štátnym súdom v Bratislave.

Tvrdé zásahy komunistického režimu postupne deštruovali tradičnú vieru Kysúc. Industrializácia, ktorá sa viedla pod heslom vyrovnávania rozdielov medzi dedinou a mestom, kolektivizácia, ktorá siahla na pôvodné vlastníctvo pôdy, to všetko naštrbilo zaužívaný spôsob života, zdedené zvyky a obyčaje. Cirkevní tajomníci sa spolu s miestnymi komunistickými štruktúrami podieľali na zániku takých tradičných a krásnych zvykov akými boli sprievody na sviatok Božieho Tela, jarné svätenie ozimín na sviatok sv. Marka, spojené s procesiou do poľa, vianočné koledy. Prekážali im aj púte, ktoré sa konali na Kysuciach najmä na Kalváriu v Oščadnici. Každý rok podrobne evidovali ich návštevnosť, sledovali ich priebeh a usilovali sa pôsobiť, aby stratili pre domácich ľudí svoju pôvodnú príťažlivosť. Organizované procesie na túto púť z jednotlivých obcí väčšinou neboli povoľované. Podobne to platilo aj pre tradičné púte do Višňového pri Žiline. Ak ich ľudia aj napriek zákazu zorganizovali púť, boli vyšetrovaní bezpečnostnými orgánmi. Stály ateizačný tlak a zdôrazňovanie materiálnej stránky života a sveta viedli u mnohých Kysučanov k pocitom izolácie, beznádeje, rozširovania alkoholizmu a celkového úpadku morálky. Podľa jednej z autentických správ z roku 1955: „V poslednom čase sa občianstvo vo viacerých prípadoch v rámci okresu opíja z čoho vznikajú rôzne nešváry, ba dokonca i vraždy… používanie liehových nápojov takmer je v poslednom čase nadmierne, pijú starý i mladý zvlášť poznamenávam pri rôznych príležitostiach, v obci Oščadnici na miestnych hodoch za jeden deň sa urobil obrat u liehových nápojov za 25 OOO Kčs čo je nadmieru neuveriteľné.” V druhej polovici 5O. rokov 2O. storočia sa začal výraznejšie prejavovať pokles účasti na bohoslužbách. Podľa štatistík okresného cirkevného tajomníka v Kysuckom Novom Meste bol najvyšší vo farnosti Riečnica (47 %) a najnižší vo farnosti Nová Bystrica (25 %). V okrese Čadca bol najvyšší vo farnosti Staškov (51 %) a najnižší vo farnosti Klokočov (14 %). Okresný cirkevný tajomník v Kysuckom Novom Meste rozdelil kňazov podľa toho, či vyvíjali aktívnejšiu činnosť a či mali kladný postoj k režimu do troch skupín: I. tí, čo sa usilujú viesť občanov k plneniu povinností, no pritom všestranne využívajú dôveru miestnych funkcionárov na „utužovanie náboženskej ideológie”. Sem patrili: Štefan Kúsek, farár v Riečnici, Štefan Hudec, dekan v Kysuckom Novom Meste, Ján Tarábek, farár v Nesluši; II. tí, čo navonok vystupujú ako mieroví kňazi, no nepracujú zvlášť horlivo,  opierajú  sa  o  cirkevnú  hierarchiu, „rafinovane cestou svojich spovedelníc upevňujú, resp. rozširujú náboženskú ideológiu”. Patrili sem: Ján Gahér, farár v Starej Bystrici, Ľudovít Baláži, farár v Krásne nad Kysucou, Pavol Horváth, farár v Hornom Vadičove; III. tí, čo majú radi svoje povolanie skôr pre materiálny efekt, pracujú v mierovom hnutí, iniciatívne pobádajú veriacich k plneniu občianskych povinností, nevyvíjajú aktívnejšiu misijnú činnosť. Sem patrili: Jozef Dvonč, farár v Novej Bystrici, Mišiak, kaplán v Novej Bystrici, Alojz Fulier, farár v Ochodnici, Rudolf Baránek, kaplán v Krásne nad Kysucou. Okresný cirkevný tajomník v Čadci rozdelil kňazov do dvoch kategórii: I. reakční, ktorí navonok vychádzajú v ústrety štátnym orgánom, skryto však bojujú proti marxistickej ideológii a režimu. Sem patrili: Ján Haranta, farár v Zákopčí, Karol Točík farár v Turzovke, Eugen Ceizel, farár v Klokočove a Ladislav Belás, kaplán v Čadci; II. mieroví kňazi, ktorí svoju angažovanosť zneužívajú na prenikanie do masových organizácií, najmä medzi mládež. Aktívnou náboženskou činnosťou chcú obstáť pred hierarchiou a súčasne angažovanosťou v mierovom hnutí ťažiť finančne. „Taký je napríklad prelát Marsina v Staškove. Menovaný sa zúčastňuje verejných schôdzok, podieľa sa na budovateľských úlohách, zabezpečuje účasť mládeže na filmoch, no týmto všetkým drží mládež aj ostatných veriacich okolo seba čo sa prejavuje tak, že účasť na bohoslužbách a spovediach je nad celookresný priemer.” Okrem A. Marsinu sem patril Jozef Bednár farár v Makove, Michal  Časnocha, farár vo Vysokej nad Kysucou, Juraj Sloboda, kaplán v Turzovke a väčšina kňazov v okrese. Súčasťou proticirkevnej politiky komunistického režimu bola umelá redukcia počtu kňazov v pastorácii. Dosahovala sa zavedením numerus clausus pre prijímanie na štúdium teológie. Počet obyvateľstva narastal, no naproti tomu počet kňazov v pastorácii sa aj napriek záujmu o kňazské povolanie zámerne znižoval, prípadne umelo udržiaval na rovnakej úrovni. V okrese Kysucké Nové Mesto pôsobilo v roku 1949 celkovo 12 duchovných, v roku 1959 to bolo 12 duchovných, v roku 1978 to bolo 12 duchovných a jeden na dôchodku. V okrese Čadca pôsobilo v roku 1949 celkovo 21 duchovných, v roku 1959 to bolo 16 duchovných a traja na dôchodku, v roku 1978 to bolo 14 a dvaja na dôchodku.

Nečakaným impulzom, ktorý prebudil ľudovú zbožnosť a mal význam presahujúci región Kysúc a Slovenska, bolo údajné zjavenie Panny Márie na Hore Živčák pri Turzovke. Panna Mária sa mala zjaviť lesnému dozorcovi Matúšovi Lašútovi, rodákovi z Vysokej nad Kysucou, časť Semeteš, v nedeľu 1. 6. 1958.   Zjavenie sa opakovalo 7. 6., 21. 6., 1. 7. a 21. 7. 1958. Lašút mlčal o zjaveniach
až do 7. 9. 1958, keď ich oznámil ľuďom. Ohlas bol okamžitý a už na druhý deň putovali ľudia na horu Živčák. Tri dni po začatí verejného ohlasovania mariánskych zjavení zatkla Lašúta ŠtB a podrobila ho štvordňovému intenzívnemu výsluchu prakticky bez dostatočného spánku a jedla. Správa o Turzovke  prenikla aj do hlásení úradov, ktoré mali na starosti dozor nad cirkvou. V jednom z hlásení, kde sa prvý raz spomína Turzovka, sa píše: „Nedávno akýsi pomätenec označil v hore miesto, že sa mu tam zjavila Mária. I keď duchovní zaujali k tomuto záporné stanovisko, predsa tam býva v nedeľu účasť až okolo 1000 ľudí.” Kritický postoj miestneho duchovenstva k udalostiam na hore Živčák dokumentuje zápis v turzovskej farskej kronike od farára Š. Točíka: „Na Vyšnom Konci v Turzovke náš farník Matúš Lašút sa chválil, že sa P. Mária zjavila. K tomu primerano začal chodiť horlivo na sv. omšu. Denne od 6 h ráno už bol v kostole a na všetkých omšách bol prítomný. Pod omšou naraz začal nahlas plakať a ľkať. Keď ho napomínali, čo robí ani zo sna zobudený hovoril, že on nevie, čo sa s ním robí. Že on to nerobí. Jeho reči sú priam rozhodené. ,Ja som vám, ako kňaz.’ ,na toto miesto sa choďte modliť’ a podobné výroky nesvedčia o pravom zmýšľaní. Niektorí ľudia, zvlášť zo susedných farností v nedeľu na sv. omšu nejdú, ale tam do hory na chotári Turzovky Vysokej, čo zas nie je miesto bohoslužobné. Tým, že netakticky dali to do novín, ešte viac rozdúchali celú tú záležitosť, ktorá  nemá žiadnej skutočnej pravdy. Môže to byť jedine chorobný výplod exaltovaného človeka ináč statočného a normálneho. Zázraky sa tam žiadne nerobia. Voda tamojšia je obyčajná povrchová voda.”

M. Lašút bol obvinený z rozširovania poplašných správ a z podvracania republiky. Po výsluchoch ho previezli do psychiatrickej liečebne v Bytčici, kde ostal do júna 1959. Potom pracoval ako brigádnik pri lesných prácach, kým ho v septembri 1959 ŠtB opäť neodviedla do Čadce a odtiaľ do Bytčice, kde ostal 14 mesiacov. Tento zákrok sa zdôvodňoval nepravdivým tvrdením, že Lašút z predchádzajúceho pobytu v Bytčici utiekol. Z Bytčice ho previezli do psychiatrickej liečebne v českom mestečku Kosmonosy, okr. Mladá Boleslav. Odtiaľ bol prepustený  12. 12. 1961. ŠtB zaviedla na M. Lašúta v roku 1960 pozorovací zväzok pod heslom Živčáková a rozpracovávala ho v problematike „reakčné duchovenstvo”. Zodpovedným operatívnym pracovníkom bol orgán ŠtB Kuric. Zväzok bol založený v marci 1962 do archívu „… pre nepotvrdenie materiálu” a neskôr zničený. V čase Lašútovej internácie i v neskoršom období prebiehala kampaň v tlači, ktorej cieľom bolo zosmiešniť ľudovú zbožnosť, ktorá sa prejavovala v putovaní na horu Živčák. Štátna moc sa obávala oživenia religiozity a tlačila na nitrianskeho biskupa E. Nécseya, aby vydal zákaz putovania na Turzovku. Súčasne mnohí kňazi po preskúmaní celej veci nadobudli presvedčenie, že zjavenie nie je pravé a M. Lašút trpí duševnou chorobou. Biskup E. Nécsey vydal 22. 12. 1958 zákaz navštevovať údajné miesto zjavenia a konať tam pobožnosti. Tento zákaz bol ešte sprísnený pod cirkevným trestom 22. 8. 1961. Tento stav ostal až do januára 1968, keď došlo k jeho odvolaniu. Všetko úsilie kombinované s rôznymi represívnymi opatreniami (preventívne zaisťovanie osôb, podpaľovanie lesných oltárikov) však nedokázali ľudí odradiť od toho, aby Turzovku putovali a aby dostala prívlastok Slovenské Lurdy.

Systematický útlak kresťanov na Kysuciach poľavil v druhej polovici 60. rokov 20. storočia, výraznejšie v roku 1968. Aj za toto krátke obdobie sa dokázalo pomerne veľa. Výrazne stúpli počty detí, prihlásené na náboženstvo, ožila práca s mládežou a sloboda prejavu. Práve v tomto období už existoval projekt múzea Kysuckej dediny. Do skanzenu, ktorý sa mal vytvoriť v Novej Bystrici Vychylovke, bola ako sakrálny objekt vybraná kaplnka Ružencovej Panny Márie zo Zborova nad Bystricou. Preto sa celkom logicky zrodila myšlienka výstavby nového kostola v Zborove. Základy sa začali kopať v marci 1969. Zasiahla však zmena politického kurzu. Normalizačný režim, ktorý sa vytvoril po príchode vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy, sa usiloval všemožne utlmiť náboženský život. Aj stavba kostola mala byť už v roku 1970 zastavená. Začal sa tichý, no intenzívny zápas za dokončenie kostola. Stalo sa tak aj vďaka Ľudovítovi Balážimu, ktorý pôsobil ako farár v Krásne nad Kysucou, kam patril Zborov ako filiálka. Ľ. Balážimu sa to podarilo aj preto, lebo sa angažoval v prorežimistickej kňazskej organizácii Pacem in terris (člen krajskej rady). Nový kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie bol posvätený 8. 12. 1973 a vzhľadom na hodnotnú umeleckú výzdobu (korpus Ukrižovaného od Alexandra Trizuliaka, vitráže od Vincenta Hložníka) sa mu hovorí aj kysucká sixtínska kaplnka. Zborov je skutočne výnimkou, pretože inde na Kysuciach nové cirkevné objekty nevznikali a ani existujúce sa nerozširovali. Ľ. Baláži sa zasadzoval v 80. rokoch aj za zachovanie kostola v záplavovej obci Riečnica. Kostol je dnes jedinou pamiatkou, ktorá ostala po tejto obci. Štát namiesto toho dotoval stavbu domov smútku pri cintorínoch.

Aj napriek náboženskému útlaku si Kysuce zachovali povesť zásobárne kňazských povolaní. V roku 1978 pôsobilo v oficiálnej pastorácii na území nitrianskeho biskupstva celkovo 31 kňazov, ktorí sa narodili na Kysuciach. Systematický útlak kresťanov na Kysuciach pokračoval aj v 70. a 80. rokoch 20. storočia. V tomto období sa už zriedkavejšie siahalo k zaisťovaniu a súdnym procesom, no štátna kontrola cirkevnej činnosti a ideologický tlak boli stále intenzívne. Pozornosť režimu,  hlásiaceho sa k ateistickej ideológii sa zameriavala práve na  religióznejšie  kraje  v  snahe  dosiahnuť „úspechy” znížením počtov detí prihlásených na náboženstvo, pristupujúcich na prvé sväté prijímanie a birmovku, ale poklesom cirkevných krstov, sobášov a pohrebov. ŠtB vyhľadávala kňazov, ktorí mali pozitívny postoj k režimu a súčasne boli miestnymi autoritami a mali vplyv na ľudí. Vytypovaných kňazov sa pokúšala zaviazať k spolupráci ako svojich agentov a získať v nich zdroj informácii o „reakčných”, „nespoľahlivých” kňazoch a laikoch na Kysuciach. V roku 1968 sa agentúrna sieť ŠtB medzi kňazmi na Kysuciach pretrhla a budovala sa iba pomaly.
V júni 1970 bola podľa správy ŠtB situácia v okrese Čadca nepriaznivá: „V okrese Čadca vzhľadom na rozsiahlu problematiku rím. kat. cirkvi pracuje len jeden spolupracovník, čo nie je dostačujúce pre kontrolu činnosti jednotlivých kňazov, ktorí sa snažia vyvíja činnosť pre aktivizáciu náboženského života a pritom sa dopúšťajú aj trestnej činnosti. Za účelom skvalitnenia agentúrno-operatívnej siete je nutné verbovať novú agentúru z radov mladších rím. kat. kňazov, ktorí nie sú v očiach veriacich a kléru kompromitovaní a tiež požívajú dôveru Vatikánu.” ŠtB rozhodila svoje siete a usilovala sa získať spolupracovníkov medzi kaplánmi a farármi. Napríklad spomenutého Ľ. Balážiho, ktorý pôsobil od roku 1958 ako farár v Krásne nad Kysucou, získala ŠtB pre spoluprácu v roku 1976. Počas viazacieho aktu mu operatívnym pracovníkom ŠtB „…bola ponúknutá spolupráca s orgánmi ŠtB s tým, aby svoju oddanosť a dobrý vzťah k ČSSR prejavil aj pri pomoci v našej práci v odhaľovaní  negatívnej  činnosti  prevádzanej nepriateľsky zameranými a negatívne zaujatými rím. kat. duchovnými, proti našej republike, či už v ČSSR alebo v kapitalistickom zahraničí.” Ľ. Baláži „… z hľadiska jeho možností súhlasil s tým, že podľa týchto možností a schopností je ochotný v našej práci pomáhať.” Ľ. Baláži nebol jednoznačný prípad, pretože v roku 1949 pre odpor voči štátom organizovanej Katolíckej akcii ho zaistili a v roku 1950 odsúdili na 18 mesiacov väzenia. Vo väzení ostal do roku 1952.

O nejednoznačnosti Ľ. Balážiho postoja ku komunistickému režimu a jeho štruktúram svedčí agentúrna správa, ktorá hodnotí priebeh krajského plenárneho zasadnutia ZKD PIT v Banskej Bystrici z októbra 1982, teda už po vydaní dekrétu Quidam episcopi, ktorým pápež Ján Pavol II. zakázal kňazské združenia, ktoré zjavne alebo skrytým spôsobom sledujú politické ciele, teda aj ZKD PIT. Práve schôdza v Banskej Bystrici mala demonštrovať podporu  stredoslovenského kňazstva Združeniu: „Odrazom celej účasti bola účasť pozvaných rím, kat. duchovných z ostatných okresov Stredoslovenska až na okres Čadca, kde pozvaní rím. kat. duchovní nedošli. BITTER Štefan hodnotil dekanát Čadca ako najhorší okr. kde sa duchovní zapájajú do činnosti Pacem in Terris (PIT) a je to zapríčinené dekanom BALÁŽI Štefanom, ktorý sa zasadaní nezúčastňuje a takýto postoj má aj k rím. kat. duchovným. BITTER Štefan sa vyjadril, že BALÁŽI Ľudovít má niekedy snahu odrádzať duchovných od účasti na PIT, avšak toto prevádza tak, aby bol aj v očiach štátnej správy dobrý potajme.” Z vyhodnocujúceho memoranda ŠtB po jedenástich rokoch spolupráce s Ľ. Balážim, ktorý vystupoval pod krycím menom Nitran, vysvitá, že „V konkrétnej akcii doposiaľ nepracoval. Bol využívaný k vyhľadávacej činnosti a ku kontrole činnosti a stykov objektov preverovaných v S-PO AKTIVISTA, HUDOBNÍK, GRÓF, CESTOVATEĽ, OCHODNIČAN, STRÁŇAVA, KOSTOLNÍK, KAPLÁN, PAĽO. Správy, ktoré podal, boli pravdivé… Jedná sa o spoľahlivého a charakterného spolupracovníka, ktorý sa ďalšej spolupráci nevyhýba. Je prínosom v našej operatívnej činnosti. V ČSSR ho možno využívať ku kontrole už uvedených osôb z radov duchovných a laikov.”

Ďalší zaujímavý prípad z prostredia kňazov pôsobiacich na Kysuciach predstavuje Milan Kavor.  M. Kavor bol v roku 1980 vymenovaný za správcu farnosti v Čadci. Išlo vlastne o jeho návrat, pretože v Čadci pôsobil už ako kaplán v rokoch 1973 až 1977. V Čadci patril k veľmi obľúbeným kňazom. Správy cirkevných tajomníkov, ŠtB a tzv. mierových kňazov ho hodnotia ako kňaza, ktorý má autoritu u veriacich, je úslužný, pozorný, skromný, otvorený problémom veriacich s kladným postojom k režimu. Na to, že dostal faru v okresnom meste mala zrejme vplyv aj skutočnosť, že prejavoval kladný vzťah k prorežimistickej organizácii katolíckeho duchovenstva Pacem in Terris a zúčastňoval sa jej aktivít. Bol objektom záujmu ŠtB, ktorá o ňom od roku 1981 intenzívne získavala informácie a potom vykonala jeho lustráciu, po ktorej sa rozhodlo získať ho pre spoluprácu. Začiatkom roka 1982 bol zaevidovaný ako kandidát tajnej spolupráce a ešte v tom istom roku sa ho ŠtB rozhodla zaviazať k spolupráci v kategórii agent. V návrhu okresná sprava ZNB, odd. ŠtB v Čadci sa píše: „Cieľom viazania… je využívať ho ku kontrole činnosti a stykov štb záujmu u reakčne zameraného duchovenstva v rámci okresu Čadca… Okrem toho bude KTS KAVACKÝ perspektívne vedený k nadväzovaniu ďalších stykov o činnosti duchovných v PĽR, k ich prepojeniu na duchovných v ČSSR, ich zámery.” M. Kavor bol získaný k spolupráci s ŠtB v kategórii agent pod krycím menom PAĽO bez písomného viazacieho aktu iba po jeho ústnom súhlase so spoluprácou. Po viacerých stretnutiach a pokusoch vyťažiť M. Kavackého začali orgány ŠtB v apríli 1983 pochybovať o úprimnosti jeho výpovedí, pretože zistili, že pred nimi niektoré veci zámerne tají. Pribudli aj informácie od iných spolupracovníkov ŠtB, podľa ktorých je Kavor „oknom biskupa Pásztora” na Kysuciach. Na schôdzi 6. 1O. 1983 orgány ŠtB už vyslovili nespokojnosť s prácou agenta PAĽA, ktorá „… je doposiaľ slabá, nakoľko TS sa k plneniu úloh stavia neseriózne.” Podobne boli vyhodnotené aj jeho previerky v rokoch 1983 a 1984: „S počtom a kvalitou získaných poznatkov nemôžeme byť spokojní. V tomto smere má agent väčšie možnosti. Naďalej sa však u neho prejavuje jeho neochota plniť nami požadované úlohy tak, ako si to predstavujeme. K plneniu úloh sa stavia nezodpovedne, prejavuje sa neseriózne a alibisticky.” Jeho angažovanie v ZKD PIT sa hodnotilo ako vypočítavé a formálne, výstražne pôsobili jeho styky s „reakčnými” duchovnými na Kysuciach a fakt, že z jeho farnosti sa na štúdium teológie dostali až dvaja adepti. V septembri 1985 ŠtB od svojich spolupracovníkov zistila, že Kavor pripravuje usadenie rehoľných sestier v Zákopčí. Keď sa ŠtB nepodarilo aj napriek značnému úsiliu Kavora kompromitovať a tak ho prinútiť k aktívnej spolupráci, v júni 1986 bola predložená záverečná správa s návrhom na ukončenie spolupráce. Prípad M. Kavora je prípadom kňaza, ktorý hľadal cestu pomoci prenasledovanej cirkvi formálnou angažovanosťou v prorežimistickom združení ZKD PIT a zrejme z tohto dôvodu neodmietol ani spoluprácu s orgánmi ŠtB. Bola to riskantná hra, no dokázal ju hrať pomerne dlho a bez ujmy. Výsledkom jeho pôsobenia bolo oživenie náboženského života v Čadci. Sledovanie činnosti kňazov a aktívnych laikov bolo stálou súčasťou práce ŠtB. Podľa toho, koho z nich ŠtB považovala za „reakčného” a nebezpečného si môžeme utvoriť predstavu o ľuďoch, ktorí sa v ťažkých časoch aj napriek hrozbe perzekúcie nebáli vysloviť svoj názor, prípadne brali svoju vieru zodpovedne a usilovali sa odovzdať ju ďalším, najmä mladým bezprostredným prístupom, výletmi, organizovaním spevokolov, výletov, filmových predstavení a pod. V 80. rokoch 20. storočia medzi týchto odvážnych ľudí patrili: Peter Stranianek, kaplán v Čadci kvôli aktivizácii náboženského života medzi mládežou.
Ondrej Sandanus, správca farnosti v Skalitom kvôli negatívnemu postoju k ZKD PIT, za prenášanie náboženských obrázkov a filmov z Poľska (kvôli tomu proti nemu ŠtB vykonala v roku 1978 preventívne opatrenie), za aktivizáciu náboženského života vo farnosti a za podpísanie protestnému listu požadujúceho prepustenie zaistených františkánov. Jozef Pitek, správca farnosti v Oščadnici za odmietavý postoj k ZKD PIT, ironické reči o straníckych a štátnych predstaviteľoch a negatívny vplyv na mladých kňazov. Ján Daniš, správca farnosti v Zákopčí za odmietanie ZKD PIT, za účasť na púti na Velehrad v roku 1985 a za kontakty s aktívnymi katolíckymi laikmi. Dominik Brňák, kaplán v Krásne nad Kysucou kvôli aktivizácii náboženského života mládeže. Emil Floriš, kaplán v Krásne nad Kysucou kvôli odmietaniu ZKD PIT a kontakty s rehoľníčkami v Rakúsku a s emigrantom Jánom Ferencom, bývalým kaplánom v Konskej. Jozef Noga, správca farnosti v Ochodnici za negatívny postoj k ZKD PIT, kontakty s rehoľníčkami. Vincent Macura, dôchodca v Krásne nad Kysucou, novic rehole františkánov kvôli aktivizácii náboženského života medzi mládežou. Pozornosti ŠtB neunikol ani mladý laický aktivista Milan Potočiar, ktorý rozvíjal činnosť medzi mládežou v Čadci. Vo veku 20 rokov ho ŠtB evidovala ako pozorovanú osobu pod krycím menom Organista. ŠtB s nevôľou pozorovala aktivity kňazov, ktorých v minulosti zaraďovala medzi svojich bývalých  spolupracovníkov. Títo kňazi aktivizovali náboženský život na Kysuciach. Išlo napríklad o Milana Šamaja, farára v Rakovej, Jozefa Rojíka, farára v Klokočove a Ivana Mahríka, farára v Turzovke. Menovaní nepohodlní kňazi a laici boli sledovaní agentúrnou sieťou ŠtB a rôznym spôsobom upozorňovaní a usmerňovaní s cieľom ochromiť ich aktivity. Kysuce neostávali bokom od diania. V 80. rokoch sa tu vďaka Ondrejovi Gábrišovi z Čadce udomácnili aj samizdatové aktivity. O. Gábriš pracoval ako fotograf v Kysuckom múzeu v Čadci. Fotografoval aj pre redakciu časopisu Kysuce. Zapájal sa do aktivít skrytej cirkvi. V roku 1985 sa zúčastnil púte v Šaštíne, kde urobil niekoľko záberov z nočného mládežníckeho programu. Pred šaštínskou bazilikou odfotografoval aj príslušníkov ŠtB, ktorí sledovali tajne vysväteného biskupa Jána Ch. Korca. Za to ho vypočúvali a stal sa objektom záujmu ŠtB.

O. Gábriš sa u známeho katolíckeho aktivistu Sylvestra Krčméryho zoznámil s Ladislavom Stromčekom, ktorý spoločne s ďalšími aktivistami začali v roku 1988 pripravovať vydávanie samizdatového časopisu Zrno. So Stromčekom sa stretávali na tajných oblastných stretnutiach mladých v Žiline. Úlohou O. Gábriša bolo odfotografovať prepísané texty a z filmu sa potom urobila fotomatrica pre tlač. Okrem toho zásoboval Zrno svojimi fotografiami.

V druhej polovici 80. rokov, keď sa uvoľnila situácia v Sovietskom zväze a komunistický režim v Československu mohol povoliť väčšiu náboženskú slobodu, nestalo sa tak. Staré proticirkevné štruktúry boli stále výkonné. Svoje pozície demonštrovali rôznymi podujatiami. V dňoch 23. – 24. 6. 1987 v Čadci sa konala teoreticko-praktická konferencia pod názvom Púte ako forma náboženskej a mimonáboženskej aktivity cirkví. Konferencie sa zúčastnil riaditeľ Sekretariátu pre veci cirkevné (SPVC) úradu Predsedníctva vlády ČSSR V. Janku, námestník ministra kultúry a riaditeľ SPVC Vincent Máčovský, vedúci oddelenia katolíckych cirkví slovenského SPVC Pavol Jurkovský, zástupcovia Ústavu vedeckého ateizmu SAV a 13 krajskí a okresní cirkevní tajomníci. Jej priebeh síce naznačoval určitú neistotu, ale na druhej strane aj odhodlanie pokračovať v línii proticirkevnej politiky.

Politický a ideologický útlak kresťanstva na Kysuciach zapríčinil mnoho utrpenia. K nemu sa pridal sekularizačný tlak súvisiaci s industrializáciou a urbanizáciou, s blízkosťou rozrastajúcich sa mestských a priemyselných stredísk (Žilina, Čadca, Ostrava). Aj napriek prevratným zmenám, ktoré druhá polovica 20. storočia priniesla, náboženská identifikácia stále ostáva typickým znakom Kysúc. Svedčí o tom skutočnosť, že obidva kysucké okresy Čadca a Kysucké Nové Mesto patria podľa sčítania ľudu z roku 2001 k piatim okresom na Slovensku, kde percentuálny podiel obyvateľstva hlásiaceho sa k rímskokatolíckej cirkvi presahuje 90%.

RÓBERT  LETZ

(Kysuce v zápase o zachovanie svojej náboženskej identity v II. polovici 20. storočia. In: VELIČKA, D. (Ed.): Terra Kisucensis, roč. 1, 2008. Kresťanstvo na Kysuciach v priebehu storočí. Čadca: Terra Kisuciensis, s. 135-165.